8. Nevyhnuteľnosť strasti ako pravda


Ľudský život odporuje zdravému rozumu. V dôsledku spojitosti život prijímame, snažíme sa žiť, avšak vzhľadom k nespojitosti, nemôžeme byť plne spokojný nikdy. Ľudia rozpor vnímajú, zvieratá nie. Ak sa lev rozhodne zožrať zebru, neuvažuje, či je to správne. Lev zebru potrebuje v záujme zachovania života a tak žiadny rozpor nenastane.

Ak sa chce človek naobedovať, začne uvažovat: “je správne jesť mäso, alebo to nie je správne.” Bez ohľadu na to, ako dlho hľadáme správne dôvody pre určité konania, otázok sa nezbavíme. V dôsledku rozporuplnosti ľudského života povstávajú reflexie. Ak prídeme k akémukoľvek záveru, premýšľame o ňom a pýtame sa: ” je to správne?” alebo : “máme istotu?” Ľudský život je veľmi zložitý, a tak odpoveď nikdy nenájdeme. Reflexii sa nevyhne nikto. Je pre nás prirodzená. Je to charakteristická vlastnosť ľudských bytostí a zároveň príčina nášho utrpenia. Keď sa povie, že ľudia v dôsledku reflexie trpia, znamená to, že nikdy nie sme plne uspokojení. Ale aj tak sa ľudia reflexii vyhnúť nemôžu. Či sa nám to páči, alebo nie, strasť je súčasťou našich životov, pretože ľudia disponujú vedomím, ktoré umožňuje sebareflexiu. V dôsledku sebareflexie môžeme uvažovať, kto sme.

Ako z našej reflexie povstáva strasť? Z hľadiska času ako pominuteľnosti reflektovať či uvažovať znamená reagovať. Znamená to povstať zo zdroja Bytia a objaviť sa ako ľudská bytosť. Okamžik sa okamžikom reflektujeme, zatiaľčo prudko vyplávame z rýdzej, jasnej podstaty Bytia a objavujeme sa ako konkrétne bytosti v objektívnej realite sveta javov. V dôsledku neutíchajúcej reflexie nadobúdame dojem, že existujeme ako samostatné bytosti, a tak chceme zdroj svojho bytia poznať. Chceme ho poznať, ale vzhľadom na to, že sa zdroj ľudským vedomím uchopiť nedá, sme nespokojní a trpíme. To je hlbšia stránka dukkhy, nie úplne totožná so strastnosťou, s ktorou sa stretávame v každodennom živote. Povstáva z nevedomého úsilia objaviť korene vedomia samotného.

Ľudia niečo reflektujú stále, strasť teda nemá konca. Ľudského vedomia sa nezbavíte. Pokiaľ ste schopní sformulovať myšlienku, ľudské vedomia vás neopustí. Preto hovoríme, že pre život človeka je strasť charakteristická. Na druhú stranu však platí aj to, že reflexia  umožňuje život prehlbovať a vylepšovať, lebo je prostriedkom ako realitu každodenného života presiahnuť. Čo je príčinou, že si reflexiou život neustále prehlbujeme? Je to pravda, pôvodná povaha Bytia, tzv. dharma. V dôsledku dharmy vzniká reflexia, z reflexie potom vzniká súženie a bolesť. Lenže utrpenie človeku poskytuje veľa príležitostí preskúmať korene svojho vlastného života a život v dharme si ďalej prehĺbiť. Preto Buddha stotožnil strasť s pravdou.

Ste schopní prijmúť všetky spôsoby strasti ako pravdu? Neviete, ale niečo so svojím utrpením urobiť musíte. Musíte utrpenie prijmúť ako pravdu vo sfére pominuteľnosti. V dôsledku strasti sa niečomu môžete naučiť. Naučiť sa však neznamená získať niečo z nejakého objektu, ktorý je od vás oddelený. Naučiť sa znamená vytvoriť jedinosť, nedeliteľnú jednotu s pravdou samotnou. Keď sa to stane, vedome či nevedome zareagujete, dotknete sa pravdy, ktorá je v jadre vášho života vždy prítomná, a potom prudko zareagujete. Vašu reakciu možno prirovnať k výtrisku prameňa zo zeme, ktorým je naplnená čaša života.


Je to podivné prirovnanie, ale váš život sa podobá veľkej čaši. Jediné, čo musíte urobiť je túto prázdnu čašu naplniť múdrosťou. Ako? Snažte sa bez ustania ľudský život prehlbovať. Prijmite skutočnosť, že ak robíte čokoľvek, nech žijete kdekoľvek, máte šancu  za akýchkoľvek okolností pochopiť pravdu. Úprimne sa snažte pochopiť najvnútornejšiu povahu svojho konania, či už sa klaniate, študujete, hovoríte či robíte čokoľvek iného. Ak sa klaniate so zopnutými rukami (gaššó), proste v tom iba pokračujte. Pokiaľ túto podmienku splníte, môžete sa dotknúť najhlbšej pravdy. Prostredníctvom gaššó sa teda môžete niečomu priučiť. Neúnavným praktikovaním gaššó sa vrátite k pravde a gaššó sa zároveň vynorí v podobe vášho ľudského bytia. Aj keď gaššó rozumovo nechápete, pomáha ľuďom prehlbovať a vylepšovať životy.

Akonáhle poznáte jadro strasti, nenájdete v ňom žiadne trvalé ego, či ja, len prázdnotu. V tej chvíli sa pomiteľnosť premieňa v pravdu. Tomuto zážitku hovoríme múdrosť. Múdrosť je plné, hlboké a krásne poznanie. U pravdy, ktorej ste sa dotkli sa zastaviť nemôžete. Musíte zotrvať uprostred prúdu pominuteľnosti, vytvárať s prítomným okamihom jedinosť. Pokiaľ by ste sa zastavili, zomreli by te, z vášho života by sa stala stojatá, stagnujúca voda. Keď sa teda dotknete pravdy a plne pochopíte pominuteľnosť, nezdržujte sa s ňou. Ako to urobiť ? Odrazte sa ! Dotknite sa pravdy a odrazte sa. Odraziť sa znamená zareagovať a potom v svojom ľudskom tele a mysli reflektovať  nie-JA (neexistenciu ega) a prítomnosť prázdnoty. Pokiaľ by ste sa snažili zastaviť, zošaleli by ste ! Zastaviť sa nemôžete. Behom sedenia v zamyslení niektorí ľudia cítia,  že zostupujú do bezodnej hlbiny, inokedy vnímajú opak, stúpajú do povetria. Potom dostanú strach, pretože sa im zdá, že zmizli. Preto keď sa niečoho dotknete, nezostávajte ! Dotknite sa okamžiku a odrazte sa. Neprestávajte sa pohybovať. 

Dotknúť sa okamihu, znamená dotknúť sa pravdy. Keď sa dotýkate okamžiku, neviete o tom, lebo v tej chvíli chýba pocit vlastného Ja. To si uvedomíte až po odraze. Keď sa dotýkate prázdnoty, ako by ste sa dotýkali určitého druhu prepážky. Po odraze sa dotknete dualistického sveta na druhej strane. Preto Dógen  Zendži prehlásil:”Keď sa objaví jedno, druhé zostáva v temnote”. Pokiaľ sa dotýkate okamžiku , je to múdrosť. Akonáhle sa vrátite na dualitstickú stranu a uvedomíte si, že ste sa dotkli okamžiku, stráca sa múdrosť a nastupuje viera. V dualistickom svete sa múdrosť premieňa na vieru.

Žiť v dharme znamená večne sa odrážať. V tom spočíva naša prax. Behom zazenu prežívate zrodenie a smrť bezprostredne. Každý jednotlivý okamžik predstavuje zrodenie a smrť, nasleduje odraz, zrodenie a smrť, odraz atď., bez prestania. Z tohoto dôvodu bóhdisattvovia cvičia nepretržite. Nepretržité cvičenie vám zaručí plnohodnotný život, hlboký, bdelý, skutočný život vo sfére dharmy.

K oslobodeniu od strasti stačí telesne cvičiť zazen a v mysli sa ponoriť čo najhlbšie. Zahľaďte sa na všetky krásy sveta a nazierajte to, čo ľudský svet presahuje. Krásy sveta uvidieť môžete, pretože na svete už ste. Cvičte a nakoniec uvidíte pravdu, pretože pravda nepredstavuje nijaký objekt, ktorý by bol od vášho života oddelený.

Ľudskému utrpeniu je nutné hlboko porozumieť, lebo strasť a bolesť nikdy nezaniknú. Čím ďalej sa oddávate duchovnej praxi, tým viac si to uvedomujete. Čím viac sa snažíte žiť v mieri a harmónii, tým viac vnímate svoj vlastný egoizmus a sobectvo. Čím hlbšie sa noríte, tým zreteľnejsiš vnímate drobné vibrácie stastnosti, ktorá vyviera z hĺbky vášho srdca. to platí pre všetky náboženstvá. Trpíte aj keď sa k Bohu modlíte so všetkou úprimnosťou. Aj keď dosiahnete osvietenie, strasť a bolesť z vášho života neodídu. Tak to ale má byť. Rovnako ako čokolvek, čo existuje vo svete javov, aj vaše utrpenie patrí k Bytiu, ktoré povstáva z pôvodnej povahy existencie a v každom okamihu sa vracia ku svojmu zdroju. Preto keď nahliadame utrpenie, jediné čo musíme urobiť, je prijmúť ho a ponúknuť  svoje telo a myseľ najhlbšiemu Bytiu. Potom sa vy a vaše utrpenie vráti k prázdnote, v ktorej sa od strasti oslobodíte.

z knihy: “Každý okamžik je vesmír” od zenového majstra  Dainin Katagiriho

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s